Bože, ako to všetko zvládnuť? Kedy mám konať a kedy to odovzdať, nech sa deje vôľa tvoja?
Ak je všetko prepojené a všetko so všetkým súvisí, tak i ja som v tom koncepte zahrnutá. V tom pokoji, zvnútra prichádzajú odpovede. Hmm, to je fajn, keď je aj život naokolo v pohode. Lenže čo keď je v hlave ako vo včeľom úli? Tisíc myšlienok a milión úloh. STOP. Zastaviť, stáť, pohov. Nádych. Výdych. Predsa sa nemám kam hnať. V tomto škrečkovom kolese predsa nemusím zotrvávať. Smiem vystúpiť. To bolo jedno z najväčších uvedomení pred rokmi. Môžem si sama dávať svoje ciele a stavy, v akých chcem byť.
A to najvýraznejšie uvedomenie bolo: Prestaň sa opravovať. Prestaň sa zbavovať negatívnych pocitov. Prestaň to chcieť meniť.
Stačí, ak to v sebe prijmeš také, aké to je.
Negatívne myšlienky stratia moc, ak ich k sebe neprijmeš, nepozveš ich k sebe. Odídu, rozplynú sa. Ak nenaskočíš na vlnu rozvíjania drámy v hlave. Ak niečomu naopak venuješ svoju pozornosť, to narastá.
A tak aj bolo. V tom okamihu nastal kľud, (seba)prijatie a mier. Vo mne. V mysli, v tele, v srdci.
A odvtedy sa k tomu uvedomeniu vraciam. Už je mi to prirodzené aj príjemné. Zastavovať sa a zvedomovať si, že si to ja vytváram tie stavy. A ak je niečo, čo ovplyvniť viem, tak to aj urobím. V reále, nielen v myšlienke sediac na gauči. Z gauča totiž zmeny neprichádzajú. Len tým, že isté veci začnem robiť inak, než doteraz. A ty môžeš tiež.
Všetko je v hlave a tá nie je nepriateľ.
Kľud a mier je v nás neustále. Až tak nezáleží totiž na tom, čo sa mi v živote deje, ale na tom, ako ja na to reagujem. A to ovplyvňovať môžem. Z Priestoru poznania z miesta vo mne, kde je pokoj, mier, nič tam nechýba, ani nie je navyše.
Prestala som klásť odpor. Uvoľnila tlak a dôverovala, že všetko pracuje v môj prospech. Nech sa deje vôľa vyššia, ktorá je vo mne tvorená a ktorej som súčasťou.
Predstav si to, ako taký láskavý REŠTART, ktorý začína teraz. A ten máš k dispozícii tiež.
