Sú ľudia, ktorí sú zvyknutí viac sa starať o to, ako sa cítia ostatní, než ako sa cítia oni sami.
Od detstva nás možno učili: „Ham lyžičku za mamičku, za ocka, za sestričku…“ Chválili nás, keď sme poslúchali, aby boli všetci spokojní – veď aby sa niekto náhodou neurazil, aby sa niekto necítil zle…
V práci máš nálepku „všetko zvládnem“, len aby sa šéf nenahneval.
Na úrade počúvaš úradníka, hoci už dávno vieš, že tú službu nepotrebuješ, ale čo ak by sa cítil nepríjemne, keby si ho odmietla?
A takto to ide stále dokola. Tiež sa v tom spoznávaš? Ja áno. A priznať si to nie je jednoduché.
Žijeme tak, že riešime pocity všetkých okolo, ale oni to často ani neocenia. A nám ostáva len život, v ktorom sa snažíme, aby sa nikto neurazil, nikto necítil zle…
Ale tým postupne strácame seba. Začneme si samé seba menej vážiť a tak si nás menej vážia aj ostatní.
Vo vzťahoch sa môžeš roztrhať a aj tak to nebude dosť. Pretože keď stratíš samú seba, ostatní už ani nevidia, kto si. A nebudú si ťa vážiť, pretože nevidia tvoje skutočné ja.
Dobrá správa je, že z tohto sa dá vystúpiť. Nie tým, že budeme viniť rodičov alebo autority > robili len to, čo sami poznali. Ale tým, že si uvedomíme: „Toto už pre mňa nefunguje. Tento vzorec mi už neslúži.“
Niekedy sú s tým spojené zranenia alebo silné emócie, ktoré si samé nevieme spracovať. Vtedy je dobré požiadať o pomoc.
Ak chceš, môžeš sa objednať na terapiu, náš rozhovor a pomôžem ti tieto staré programy uzavrieť a nastaviť si nové, zdravšie hranice, v ktorých sa budeš cítiť dobre aj ty.
Všetko sa dá zmeniť – ak je vôľa, nájde sa aj cesta. Ako v lietadle: najprv si nasaď kyslíkovú masku ty, až potom pomáhaj iným.
A tak je to aj v živote – postaraj sa o seba. Keď sa budeš cítiť dobre ty, staneš sa darom pre tých správnych ľudí. A pre ostatných lekciou, že sa to dá aj inak. 
