Dávam z vlastných zásob … alebo musím stále pomáhať

Vídame a počúvame to už od detstva v rodinách, aj v rozprávkach. Dávaj, pomáhaj, odmena a šťastie až na konci. Počas celej rozprávky, či filmu sa dej odvíja v neprajnosti, intrigách, komplikáciách, rozchodoch a až na konci na dve minúty (ak vôbec až toľko) sa mihne zmienka o šťastnom konci, svadbe, zmierení, víťazstve. A čo nás to učí ? Že si väčšiu časť deja, nášho života musíme vytrpieť.



Čo ak je to inak ?

To, čo vidím ja, je že sú ľudia častokrát ukotvení v sebazničujúcom pomáhaní. Akoby cez to prehlušili vlastné potreby, pocity a úlohy, aké tu majú. Pomáhajú, pomáhajú a pritom sami majú málo, sami padajú na hubu. Neustále hľadia na potreby tých druhých, trpia pre svoje deti, rodičov, súrodencov, kamarátov … montujú sa im do života, preberajú za nich zodpovednosť, venujú im nadmieru svoj čas, starajú sa o nich a do nich, aj do domácností, aj do výchovy, alebo nenechajú svoje deti dospieť a robiť vlastné chyby. No príde k pocitu uspokojenia na strane pomáhajúceho ? Koľkokrát príde pocit, že stále pre nich robím a oni to neocenia. Necítia naplnenie a za ponúknutú pomoc ostane pocit prázdna. Ona tá pomoc nie je vždy nezištná. Je to aj túžba po moci, po ovládaní druhých, aby boli veci po mojom. Aj keď je to skryté pod rúškom pomoci.

Nechajte druhých rozvíjať sa.

Tým, že im pomáhate a tzv. vodíte za ručičku im paradoxne vôbec nepomáhate. Naopak, brzdíte ich vo vývoji. Každá duša si tu dala nejaký zámer, skúšku, cieľ, čo chce zažiť, pochopiť a to bez vlastného si prežitia nepochopí. Je to ako keď sme sa učili chodiť. Tiež sme sa spočiatku držali opory, nábytku, rúk rodičov, no napokon nás museli nechať ísť a robiť kroky samých. Už sa mohli len prizerať. Ak by sme sa nikdy nepustili a oni nám nedôverovali, nikdy by sme sa sami chodiť nenaučili. A tak je to so všetkým. Ži a nechaj žiť. Nechaj iných, nech napĺňajú svoj božský zámer. Oni vedia. Duša vie.

Dávať sa dá, ak máme z čoho.

Ani z prázdneho hrnca jedlo nevznikne.  Rovnako aj keď dávame z vlastných zásob, zo svojich rezerv a keď my potrebujeme, bude vnútri prázdno, tma a bezútešnosť. Najprv musíme byť my vyživení, naplnení, pretekať hojnosťou, spokojnosťou a láskavosťou. SEBALÁSKA JE KĽÚČOVÁ. Až POTOM môžeme a aj máme z čoho dávať. A dávať s láskou, s čistým zámerom. Potom má obrovský zmysel to daj a bude ti dané. Otvoríme sa naplno prúdu hojnosti.

 Kúpte sa v sebaláske.

Potom aj vaše okolie bude z vás cítiť tú radosť, hravosť, slobodu, ľahkosť a stanete sa ich svetlom, inšpiráciou. Doprajte si všetko, po čom túžite. Bez výčitiek. Dajte seba na prvé miesto. Nedovoľte iným, aby vami manipulovali. Nedávajte svoju energiu energetickým upírom. Presne o tom im ide. Nedajte im najesť, nechajte ich zahynúť hladom. Ich to potom prestane baviť a nájdu si iný objekt, alebo pochopia, že všetko môžu načerpať od seba a nie zvonku.

Dôvera

V každom jednom momente je o nás postarané. A všetko, čo sa nám deje, je odrazom toho, čo sa deje v nás vnútri. Ako navonok, tak vnútri. Všetko je ako spojené nádoby. Všetko so všetkým súvisí. Dôvera v seba samého nám poskytne dostatočnú oporu pre naše samostatné kroky. Kľúč máme v sebe, vo svojom duchovnom srdci.


S láskou

Tinka – Harmónia duše



Skupina pre ženy na Facebooku

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *